POZORUJEME ĎALEKOHĽADOM - AZIMUTÁLNA MONTÁŽ
Pokiaľ sa na oblohe už vyznáme pozorovaním voľnými očami, poznáme všetky viditeľné súhvezdia a objekty z danej lokality - môžeme pristúpiť k pozorovaniu astronomickým ďalekohľadom - teleskopom.
Pre prvé pozorovania sa hodí malý refraktor - šošovkový ďalekohľad na azimutálnej montáži. Na vlastnej technike vás krok za krokom oboznámim s technikou pozorovania ďalekohľadom na azimutálnej, a potom aj na ekvatoreálnej montáži. Malé refraktory, ako ten môj, Bresser Visiomar R 60/700 (priemer objektívu je 60 mm a ohnisková vzdialenosť 700 mm) má hneď niekoľko výhod: je malý, skladný a väčšinou je aj poskladaný v praktickom kufríku na prenášanie. Takže okrem tohto kufríka a zopár základných pomôcok (červené svietidlo, mapka hviezdenej oblohy, astrodenník, obyčajná ceruzka) pre prvé pozorovania nič iné ani nebudeme potrebovať.
Po otvorení kufríka nás privíta rozložený astronomický ďalekohľad, statív a príslušenstvo (hľadáčik, okuláre, zenitový hranol a pod.)
Dobre si preskúšajme zloženie celého ďalekohľadu a statívu už doma, aby sme nemali problémy pri hľadaní súčiastok v teréne :o)
Ako prvý poskladáme statív: k azimutálnej hlavici priskrutkujeme jednotlivé nohy, výstuž a odkladaciu misku na okuláre. Dbáme na to, aby jednotlivé spoje boli dotiahnuté, bez vôle. Aj najmenšia vôľa môže pri využití efektu páky spôsobiť nestabilitu montáže.
Po zložení statívu namontujeme samotný tubus ďalekohľadu, najprv bez príslušenstva. Postrannými aretačnými skrutkami zafixujeme tubus v danej polohe.
Aby sa nám ďalekohľad už nepohyboval samovoľne v deklinácii, namontujeme postranný držiak mechanizmu jemných pohybov v deklinácii. Potom zasunieme koniec jemnej mechaniky do očka a druhý koniec priskrutkujeme na pripravené miesto na tubuse (viď vľavo).
Na tubus namontujeme ostatné časti: hľadáčik so zámerným krížom, zenitálny hranol, okulár. Všetko riadne zaistíme proti pohybu.
Pre jednoduché vizuálne pozorovania máme takto pripravený astronomický ďalekohľad na prácu. Ešte si povieme pár slov k postupu správneho nastavenia hľadáčika. Hľadáčik má obvykle väčší zorný uhol, tým pádom v ňom vidíme väčšiu časť oblohy, čo nám pomôže pri vyhľadávaní a vycentrovaní objektu do stredu zorného poľa. Postup je nasledovný: do okulárového výťahu dajme okulár s dlhým ohniskom (napr. 20 - 25 mm). Odistime aretácie v oboch osiach a skúsme vyhľadať nejaký vzdialený bod svetla, najlepšie, keď je to pozemský - napr. lampa pouličného osvetlenia, alebo vzdialené osvetlené okno. Pokiaľ máme to šťastie, a nič podobné sa v našom okolí nenachádza, potom si vyberme nejakú jasnú hviezdu v okolí severného svetového pólu, hoci aj Polárku. V zornom poli hlavného ďalekohľadu umiestnime jemnými pohybmi objekt zhruba do stredu. Zafixujme teraz aretácie v oboch osiach a pre istotu ešte raz skontrolujme umiestnenie objektu v strede zorného poľa. Prípadný posun upresnime jemným skorigovaním. Teraz sa pozrime do hľadáčika. Objekt by mal byť aj tam v strede zámerného kríža. Najčastejšie tam však nebude, takže budeme musieť urobiť korekcie na držiaku hľadáčika. Na to slúžia tri, v lepšom prípade šesť (tri vpredu a tri vzadu) nastavovacích skrutiek po obvode držiaka hľadáčika. Keď dostaneme obraz aj tu do stredu, skontrolujme ešte raz umiestnenie aj v hlavnom ďalekohľade a potom jemne dotiahnime srutky okolo hľadáčika na doraz.
Po takomto hrubom nastavení sa ešte môžeme pohrať s presnejším zameraním, priamo na nejakej jasnejšej hviezde okolo pólu. Dobre nastavený hľadáčik nie je zbytočným luxusom, ušetrí nám veľa času priamo pri pozorovaní a vyhľadávaní objektov na oblohe. Medzi dôležité vlastnosti hľadáčika patrí okrem širšieho zorného poľa aj vyššia svetelnosť objektívu, ako má hlavný ďalekohľad. To nám umožňuje ľahšie vyhľadať aj slabé objekty, ktoré už vhlavnom ďalekohľade pri veľkom zväčšení by mohlo byť aj problémom.
Pre pokročilé postupy pozorovania sa už hodia len azimutálne montáže s delenými kruhmi so stupnicou, pomocou ktorých si môžeme vyhľadať objekt aj podľa aktuálnej polohy na oblohe. Pokiaľ náš ďalekohľad nemá stupnice, môžeme si ich vyrobiť sami. Doporučujem stupnicu vypočítať podľa dĺžky obvodu valca, ktorý upevníme na azimutálnu os (napr. vhodné plastové veko z okrúhlej nádoby, alebo vyrobené z kartónu). Pre azimutálnu os budeme potrebovať delenie na 360o, pre nastavenie výšky vystačíme s 90o. Stupnice urobme čo najväčšie, aby sme vedeli odčítať aspoň 1/2 stupňa.
Aby nám azimutálna montáž aj dobre pracovala, musíme jej vertikálnu os dostať do kolmice s rovinou horizontu. To vieme dosiahnúť buď namontovaním malej olovnice medzi stred hlavy montáže a stred odkladacieho stolíka, alebo, pokiaľ je vrchná strana hlavice rovná, pomôžeme si malou libelou.
Horizontálne súradnice objektov na oblohe určujeme trochu ináč, ako je to v prípade zemepisných súradníc. V tomto prípade si musíme presne vytýčiť miestny poludník, pretože azimut sa meria v stupňoch od južného bodu miestneho poludníka smerom na západ, cez sever, východ až juh (presne naopak, ako je to pri zemepisných súradniciach, kde začíname merať od severného bodu). Miestny poludník si vieme vytýčiť vo dne pomocou Slnka: je to rovina, ktorou prechádza tieň Slnka na pravé poludnie. Môžeme si ale pomôcť aj kompasom, či buzolou.
Azimutálne súradnice už nemusíme pracne prepočítavať z astronomických ročeniek: dnes sú k dispozícii už mnohé astronomické programy - planetáriá, kde pre vybrané objekty sú okamžite prepočítavané okrem iného aj horizontálne súradnice: azimut a výška.
Napr. pokiaľ si na oblohe označíme Jupitera, program následne v ľavom hornom rohu okrem iných údajov vypočíta aj polohu: azimut a výšku pre nastavenú lokalitu, dátum a čas.
Takto, pokiaľ máme možnosť mať pri sebe v teréne aj notebook, môžeme nájsť na oblohe akýkoľvek objekt, ktorého umiestnenie ešte nepoznáme - samozrejme, pokiaľ je v dosahu nášho ďalekohľadu :)
Pokiaľ nechceme so sebou vláčiť aj počítač, môžeme si polohy vypočítať v predstihu. Potom stačí len nastaviť ďalekohľad na pozorovacom stanovišti na dané súradnice, a potom už len počkať na určenú hodinu (okamih), kedy sa nám objekt objaví v zornom poli. Samozrejme, pre začiatok je oveľa väčším zážitkom, keď si objekt vyhľadáme na oblohe sami, napr. pomocou mapy hviezdej oblohy.
Čo vlastne môžeme pozorovať malým refraktorom?
Asi najvďačnejším objektom je samozrejme Mesiac. Aj ďalekohľad s priemerom okolo 60 - 70 mm má dostatočné rozlíšenie a zväčšenie, aby sme sa mohli kochať krásou mesačných kráterov, pohorí a iných zaujímavých útvarov. Doporučujem zaobstarať si aj podrobnú mapku Mesiaca, najlepšie rozdelenú podľa fáz Mesiaca.
Veľmi pekným zážitkom bývajú aj pozorovania jasnejších planét: Jupiter so svojimi meniacimi sa mesiačikmi, Saturn aj s prstencami, Mars, Venuša atď.
Nezabudnime ani na pozorovanie Slnka, veď pomaly ale isto vstupujeme do nového slnečného cyklu, kedy budú znovu viditeľné slnečné škvrny a fakule na povrchu Slnka. Pri pozorovaní Slnka buďme maximálne opatrní. Nikdy sa nepozerajme priamo cez ďalekohľad do Slnka - môžeme si spôsobiť popáleniny na sietnici, až úplné oslepnutie!!!
Asi najbezpečnejšou metódou je projekcia Slnka za okulárom, na vhodnú bielu podložku. Pokiaľ nám konštrukcia ďalekohľadu túto formu pozorovania neumožňuje (čo je aj prípad tohto ďalekohľadu), potom môžeme využiť špeciálnu fóliu na výrobu filtra - napr. ASTROSOLAR. Pri výrobe objímky dajme pozor, aby sa fólia nekrčila, aby nemala možnosť vypadnúť a aby samotná objímka držala na objektíve pevne. Ináč môže dôjsť pri neopatrnej manipulácii, alebo pohybe k odpadnutiu filtra a poškodeniu zraku. Ja som vyrobil objímku pre filter z tvrdého papiera, ktorý som ešte potiahol čiernou, samolepiacou fóliou. Rozmer je vhodný aj pre Bresser Visiomar, aj pre Meade ETX 70 AT.
